Slovenský curling medzi svetovou elitou

Slovenská reprezentácia v curlingu na vozíku dosiahla fantastický úspech, keď vo fínskom meste Lohja zdolala v rozhodujúcom zápase kvalifikácie o postup na budúcoročné majstrovstvá sveta víťaza základnej časti turnaja Taliansko 10:9. Slovenskí zdravotne postihnutí curleri si tým zabezpečili účasť na februárovom svetovom šampionáte v Kórejskej republike.
Naši zvíťazili v základnej skupine v prvom súboji nad Dánskom (11:4), následne prehrali s Talianskom (2:9), Švajčiarskom (6:10) a Japonskom (3:9). Všetky ďalšie zápasy už potom vyhrali : Fínsko (7:6), Lotyšsko (6:5), Česko (8:4) a Nemecko (7:5). V tabuľke základnej časti si vybojovali 2. miesto, víťazstvo v play – off nad Talianskom im definitívne zabezpečilo postup na MS. Pridali sa tak k istým ôsmim účastníkom budúcoročných MS v Kórei, Kanade, Nórsku, Škótsku, Rusku, Číne, USA, Švédsku a domácemu tímu. Druhým postupujúcim z Lohja sa stali Taliani, ktorí v baráži zdolali Fínov. Na šampionáte sa bude bojovať aj o účasť na ZPH v ruskom Soči. O úspech slovenského tímu sa postarali Radoslav Ďuriš (skip), Dušan Pitoňák, Branislav Jakubec, Monika Kunkelová, František Pitoňák (hlavný tréner) a Milan Kališ (asistent trénera).

A ako vidí tento úspech hlavný tréner FRANTIŠEK PITOŇÁK? „Všetko sa to začalo niekedy v roku 2007. Curling ako olympijsky šport fungoval na Slovensku už päť rokov. Medzi zdravými športovcami tu bolo zastúpenie v kategóriách mužov, žien, juniorov, junioriek a žiakov. Preto sme sa s bratom Pavlom a Milanom Kališom rozhodli rozšíriť túto skupinu aj o vozičkárov. A kedže v tom čase nebolo k dispozícií regulárne ihrisko na curling, prvé tréningy boli veľmi ťažké. Uskutočnilo sa na zimných štadiónoch v Ružomberku a Kežmarku. Ani velký mráz a zima nás neodradili a postupne sme sa začali navzájom spoznávať a zasväcovať do tajov curlingu na vozíku.“

NA ZAČIATKU VYSOKÉ PREHRY
Zistili sme, že je to celkom fajn šport a že pritom človek zažije kopu zábavy. Ľudia, ktorí sa zišli, si sadli športovo, ale aj ľudsky. Časom sme sa viac presúvali do teplejších tréningových podmienok. Mínus pätnásť stupňov na štadióne sme vymenili za mínus päť v curlingovej hale v Prahe a plus pätnásť na klzisku v nákupnom centre Avion v Bratislave. Absolvovali sme niekoľko hodín tréningov a nasledovali prvé súťaže a turnaje. Bolo to opäť veľmi ťažké. Vysoké prehry a sklamanie. Našťastie všetci si zamilovali tento šport a rozhodli sa, že sa len tak ľahko nevzdajú. A tak to aj bolo. V ďalších zápasoch a turnajoch to už neboli vysoké prehry, už to boli vyrovnané zápasy a tesné prehry. Nasledovali opäť hodiny tréningov a driny. Až zrazu prišlo prvé víťazstvo v zápase, obrovská radosť a pocit, že to dokážeme.
V novembri 2008 nás čakala prvá kvalifikácia na MS, náš prvý velký turnaj. V Prahe sa zúčastnilo 10 reprezentačných družstiev z celého sveta. Prišli sme veľmi potichu, aj sme nakoniec skončili na poslednom mieste. A opäť nastal čas trénovať. Naša druhá kvalifikácia v novembri 2010 bola vo Fínsku. Už sme boli trocha lepší a ostrieľanejší tím, čo sme potvrdili šiestym miestom. Bolo to lepšie ako prvýkrát. Už sme sa nevracali so samými prehrami. Ale v kútiku duše každý cítil, že máme na viac.

USPIEŤ LEPŠIE AKO VLANI
Prišiel november 2011. Naša tretia kvalifikácia. Možno niektorí ľudia už nad nami lámali palicu. Ale my sme si povedali do tretice všetko dobre. Nikto nehovoril nahlas o velkých cieľoch, odchádzali sme skromne. Cieľom bolo umiestniť sa opäť lepšie ako na predchádzajúcom šampionáte. Počas piatich rokov sa na našich tréningoch vystriedalo množstvo hráčov. Niektorí si to prišli len vyskúšať, iní na chvíľu sa zabaviť, niektorých odradila zima na športovisku. Tí, ktorí mohli a chceli ostať na tréningoch, ostali a bojovali. Do Fínska odlietala naša štvorica plná očakávania a hlavne odhodlania.
V prvom zápase sme nastúpili proti Dánsku. V minulom roku sme nad nimi zvíťazili. Nebáli sme sa. Od začiatku sme ich nepustili do žiadnej akcie a jasne sme zvíťazili. Čakali nás ale ďalšie zápasy. A hneď najbližšie tri boli proti súperom, ktorí sa v minulom roku zúčastnili na ZPH vo Vancouvri. Taliansko tam skončilo piate, Švajčiarsko siedme a Japonsko desiate. Možno velký rešpekt voči súperom alebo velké chcenie nám zväzovalo ruky. Nedokázali sme sa presadiť. Po týchto troch prehratých zápasoch sme sa v priebežnej tabuľke prepadli na posledné miesto. Bolo potrebné niečo zmeniť. Zvolali sme veľkú poradu, rozobrali zápasy, otvorene povedali, kde sa stali chyby. Od tohto okamihu naše sebavedomie stúplo. Už sa nám na turnajoch podarilo zvíťaziť nad súperom zvučnejšieho mena. Tak prečo by sa to neudialo aj na tejto kvalifikácií?

NA VÍŤAZNEJ VLNE
Nasledoval zápas proti domácemu Fínsku. Vyrovnaný až do posledného kameňa. Predĺženie a naše tesné víťazstvo. Začali sme si uvedomovať, že víťaziť sa dá aj nad silným súperom. Naša sila rástla. Zápas proti Lotyšom. Súper mal v celom zápase kopec šťastia. Hádzal doslova zázračne kamene. No ten najdôležitejší sme hodili my. A bolo to v samom závere. Zvíťazili sme 6:5. Ďalšia tesná výhra, ktorá sa však počítala. Z dna tabulky sme sa odrazili a začali stúpať hore.
Čakali nás posledné dva zápasy. Proti Česku a Nemecku. Sú to naši najčastejší súperi na turnajoch. Dobre sa s nimi poznáme a naše šance boli vyrovnané. Vedeli sme, že ak chceme uspieť, musíme bezpodmienečne vyhrať. Česi ako minuloročný účastník svetového šampionátu boli pod velkým tlakom. To nám hralo do karát a bezchybnou hrou sme zvíťazili 8:4. Už sa nám dýchalo oveľa oveľa lepšie. Na zápas proti Nemecku sme nastupovali s tým, že ani prípadná prehra v tomto poslednom zápase nás ešte nevyradí z boja o postup. Zistili sme, že táto pozícia nám veľmi sedí. Nebojácne sme sa zahryzli do súpera a víťazstvo 7:5 bolo naše. Výsledky záverečných zápasov ostatných družstiev nám pomohli, a tak sme po základnej časti skončili na druhom mieste za Talianskom. Medzi zúčastnenými družstvami zavládlo velké prekvapenie, že relatívne neznáme družstvo je tak vysoko v tabuľke.

TALIANSKY ÚSMEV ZMRZOL
Po základnej časti nasledovali zápasy play-off, ktoré sa hrali systémom 1-2, 3-4. Víťaz 1-2 sa priamo kvalifikuje na MS a porazený odohrá zápas o postup s víťa­zom zápasu 3-4. Ráno 10. novembra nás čakal súper najťažší – Taliansko. Na tvárach našich súperov bol badať úsmev. Tešili sa, že budú mať za súpera práve Slovensko. Dúfali, že to je pre nich súper, cez ktorého ľahko postúpia na MS. My sme zasa vedeli, že aj v prípade prehry máme opravnú možnosť. Dá sa povedať, že už sme sa pripravovali na „zápas pravdy“, ktorý mal nasledovať po dueli s Talianskom. Čo nás prekvapilo, bolo množstvo SMS správ a e-mailov od našich priateľov, známych, rodín. Držali nám palce a verili nám. V priamom prenose nás sledovali stovky ľudí cez internet. Tesne pred zápasom sme si povedali poďme do toho, zahrajme pre našich fanúšikov. Ukážme, že päť rokov driny stálo za to a potešme všetkých, ktorí nad nami nikdy „nelámali palicu“.
Zápas sa začal. Veľmi sme chceli. No súper bol kvalitný. Zo začiatku prehrávame 3:0. Polčas 6:4. Prestávka. Povzbudzujeme sa. Skúsime to, poďme do toho! Začiatok druhej časti. Opäť nám to nevyšlo. Súper zvýšil náskok na 9:6. Zaberáme z posledných síl. Znižujeme na 8:9. Blíži sa záver stretnutia. Taliani to majú rozohrané na víťazstvo. Snažíme sa ešte niečo vymyslieť. Aspoň to vyrovnať. Získať aspoň jeden bod, aby bolo predĺženie. Už treba odhodiť len jeden záverečný taliansky kameň. Tréneri už stoja, nevládzu sedieť. Máme v kruhoch dva naše kamene. Talian sa bude snažiť vyraziť aspoň jeden. Odhadzuje. Netrafil, jeho kameň preletel pomedzi naše! Zápas sa skončil. Víťazíme 10:9. Zázrak? Nie. Iba naša tvrdá práca bola odmenená týmto krásnym vydretým víťazstvom.

POTICHU O ZPH V SOČI
To, čo nasledovalo v najbližších minútach a hodinách si vie každý predstaviť. Zavládla radosť, úsmevom nebolo konca kraja. Potešili nás aj naši priatelia, ktorí nás vítali po našom príchode na Slovensko. Ďakujeme vám. Samozrejme, velká vďaka patrí aj ľuďom, ktorí nás podporujú finančne. Väčšinu prípravy a účasti na turnajoch si však hráči hradia z vlastných prostriedkov. Veľmi by nás potešilo, ak by sme našli sponzorov, ktorí by nás podporili a pomohli nám v ďalšej činnosti.
Čo bude ďalej? Opäť tréning, tréning, tréning a potom februárové majstrovstvá sveta v Kórejskej republike, kde sa už zbierajú paralympijské body. Ale jeden velký sen je ešte pred nami. Nehovoríme to ale nahlas. Len tak skromne, potichu Zimné paralymijské hry 2014 v Soči…

František Pitoňák
Uverejnené v časopise Paralympionik – príloha denníka Šport